Umelecká duša býva neustále zaneprázdnená zvláštnou problematikou toho, akým spôsob by sa najlepšie vyjadrila voči vonkajšiemu svetu. Často tápa v dotieravých myšlienkach pochybností, ktoré ju vedú len hlbšie a hlbšie tmavými a zradnými uličkami vnútorného sveta. V tme tam striehne neistota a nepozorovane čaká na vhodnú chvíľu, kedy by sa mohla zmocniť umelcovej duše a sprostiť ju nádeje, že sa raz konečne plne prejaví. Ako sa však daným zradným uličkám vyhnúť? Veď raz na tom mieste, kde teraz stojí, vládol pokoj a prívetivé prostredie plné inšpirácie! Prečo je teraz také tmavé a roztrhané na nepoznateľné kúsky? Je to nebodaj celoživotný osud umelcovej duše? Tápať v tmavých a smutných hlbinách toho, čo raz bolo považované za svetlé a inšpiratívne? Či stačí len prijať zmenu ako stálu konštantu a nechať sa ňou viesť skrz prekážky? Zdá sa, že aj rozbité prostredie nesie stále prvky niečoho poznaného.. a hľa! Vyskladním daných maličkostí vzniká istý typ komfortného osobného priestoru...
“A tak miesto, aj keď skryté pred vonkajším svetom, nestrať sa prosím umelcovi v temnotách. Ponúkni aspoň kúsok svetla nech sa nestratí a veď ho tam, kde môže znova načerpať sily. Aby sa potom mohol bezpečne vrátiť do skutočného sveta s pocitom, že vie kde môže prejaviť svoj cit pre fantáziu!”
